Recenzia: “Otec s veľkým O”

www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/otec-s-velkym-o/

Otec (Florian Zeller), réžia: Ján Luterán
Premiéra: 10. júna 2016, Malá scéna, Štátne divadlo Košice

Dramaturgický výber tejto hry do repertoáru činohry Štátneho divadla je doplnením série intelektuálne náročnejších titulov Malej scény, a zároveň príkladom otvorenosti, s akou hosťujúca dramaturgička Miriam Kičiňová vníma úlohu divadla a potreby jeho publika. Práca s textom, v zaujímavom preklade Eleny Flaškovej, svedčí o dobre zvolenej dramaturgicko-režijnej koncepcii. Režisér inscenácie Ján Luterán sa profesionálne s košickým hereckým súborom stretol po prvý raz. A už pri svojej režijnej premiére siahol po náročnom spôsobe inscenovania. Takmer čistá scéna, interpretačne zosúladená súhra súboru, ktorý hrá, vytvára hudbu, a zároveň je i výtvarným artefaktom; silný text, v ktorom sa musí dodržať veľmi tenká hranica medzi ľahkosťou, úsmevom a tragikou, a v neposlednom rade obsadenie hlavnej postavy Ľubomírom Záhonom, hercom, ktorý si vinou dramaturgie divadla a všadeprítomného kultu mladosti dlhé roky nezískal podobnú priazeň režiséra a vo svojom repertoári mal, žiaľ, len epizódne postavičky. Skĺbiť jednotlivé zložky hry tak, aby spolu vytvorili plnohodnotný, uveriteľný, ale najmä ľudský celok, nebolo určite ľahkou úlohou. Ale dovolím si tvrdiť, že režisérovi, aj vďaka celému realizačnému tímu, sa to podarilo. Ak by sa dalo uvažovať nad tým, ako vytvoriť scénu, ktorá by mohla zahrať samostatné divadelné predstavenie, práve scénografia Jána Ptačina v hre Otec by bola jednou z možností. Biela stena s množstvom otvorov, okien a okienok a s úzkym priechodom namiesto dvier je preplnená predmetmi, ktoré sú zrkadlom človeka. Hodiny, hračky (plyšové medvede, autíčka), klasické telefóny, zvinuté papiere, ale aj iné doplnky domácností sú počas predstavenia z jednotlivých okien odoberané, presúvané, dopĺňané presne tak, ako pracujú spomienky hlavnej postavy na scéne. I herci sú súčasťou vizuálnej stránky, keď svojím sošným postojom sú akoby obrazom a zrazu pootočením, inou polohou alebo odchodom z obrazu vytvárajú proces toku, spätného chodu či chaosu myslenia. Zároveň tento život steny hovorí o sústavnom pozorovaní a úzky vchod, do ktorého sa herci musia prikrčiť, respektíve vynaložiť „úsilie“, aby doň vošli, je zas metaforou snahy o vstup do ohraničeného sveta starého človeka. Pred spomínanou stenou je voľný priestor s mobilnými kusmi nábytku – naľavo je klavír, ktorý sa hneď v úvode predstavenia stáva rámcujúcou zložkou, skladačkou, ktorá zrazu nevydáva tie správne tóny, a fyzicky sa zloží zas až v závere hry; v druhej časti javiska je zas nábytok v prísnom geometrickom štýle a jednotnej bielej farbe – jednoduchá sedačka pripomína debnu s úložným priestorom, vzadu, pri stene, ďalšia debna s otvormi zobrazuje stolík a menší stolík – stolička, znova v jednotnom čistom duchu, s doplnenými rekvizitami – akýmsi riadom, ktorý pripomína pocit domova. Celá podlaha je z lesklej gumy, pôsobí sterilne, tlmí zvuky a dotvára tak celkový dojem zo scénografie, ako aj opakujúci sa motív predstavenia, že každú nečistotu, každý prešľap treba okamžite utrieť, eliminovať. Vizuálnu stránku dopĺňajú jednoduché kostýmy Evy Kleinovej, ktoré znova len podčiarkujú čistotu až sterilnosť postáv z prostredia akéhosi sanatória, a len v doplnkoch naznačujú viac. Žltý opasok opatrovateľky, sivý kostým Anne s oranžovou šatkou, zelený motýlik na sivom Pierrovi, venček vo vlasoch mladej Laury, to sú len záblesky, detaily, ktoré si Otec uvedomuje.